Pani nazvime ju Barbora prišla na sedenie , lebo sa nevedela vysporiadať so stratou syna. Talentovaný módny návrhár nešťastne spadol pri vystupovaní z vlaku. Už nevstal. Matka mala pár dní predtým hrozný sen, syna videla v truhle a okolo truhly bolo rozsypaných plno kvetov, kvety tam nanosili modelky, s ktorými spolupracoval. Sen sa premenil na skutočnosť. Vyšetrovanie sa ukončilo so záverom nešťastná udalosť. Matka si stále myslí, že synovi ktosi „pomohol“. Po roku od jeho smrti sa u nej objavila rakovina prsníka. Tá je častá u žien, ktoré majú problémy so svojimi deťmi a sú na deti zvlášť fixované. Často ani nežijú vlastný život, ale život svojich detí. Samozrejme ide iba o jeden z možných faktorov. Pani Barbora absolvovala chemoterapiu a v čase nášho stretnutia bola v remisii. Nešťastím bolo, že išlo o jej jediné dieťa , nemala oporu v rodine. Vlastne ani nijakú nemala. Jediná sestra žila v zahraničí a neboli si zvlášť blízke. Pacientka potrebovala psychoterapiu a takisto sa nebránila ani alternatívnej liečbe. Pri diagnostike som cítila, že choroba sa jej vráti. Doteraz si vyčítam, že som jej to povedala. Z mojej strany však išlo o pokus motivovať ju k práci na sebe. Síce som účinok svojich slov zmiernila informáciou, že ak bude na sebe pracovať, tak…je šanca na úplné vyliečenie. Ale semienko nedôvery už bolo v jej hlave zasiate. Povedala som jej, čo by mala robiť a rozlúčili sme sa. Neviem, ako to s ňou dopadlo. Dnes by som to už neurobila . Treba dobre uvážiť , komu čo poviete. Lekári kruto povedia pravdu , na ktorú má človek právo. Lenže každý človek je iný. Niekto je tak krehkou nádobou, že pravdu neunesie. Preto vždy treba byť zodpovedný a ak už pomenovať realitu, tak aj poskytnúť nádej. Napokon, sú veci medzi zemou a nebom.
Pravda je dnes taká, že lekári dnes nepovedia... ...
Celá debata | RSS tejto debaty