Tak už sme po vysvedčeniach. My sme síce neobstali najhoršie, ale v rodine jedno z detí donieslo domov dve štvorky – z matematiky a fyziky. Našťastie, toto máme už dávno vydiskutované , že jednoducho cez tresty a výčitky cesta nevedie. Alebo je aspoň občas zarúbaná. S úctou spomínam na starého otca, ktorý sa bratranca opýtal- A ako sa učí Marcel? Aké bude mať vysvedčenie? Bratranec zahanbene povedal, že sa niet čím chváliť. A náš starký nato: To nevadí, môže sa vyučiť a môže z neho byť šikovný majster.
Dospelí by si mali uvedomiť, že ani oni vo všetkom nevynikajú. A že treba skôr poukázať na to, čo dieťa vie, čo mu ide dobre. A hlavne za každých okolností byť dieťaťu oporou. Nikdy ho neporovnávať s inými, pretože sa mu tým znižuje sebavedomie. Poukazovať na to, čo dieťa vie, zvláda, čo mu ide dobre, kde zažíva úspech a hrdosť. Trest nie je dobrou metódou , posilňuje pocity zlyhania, dieťa prežíva pocit krivdy . Trest môže fungovať len krátkodobo , vedie k bojom o moc , podkopáva vnútornú motiváciu vášho dieťaťa dosahovať lepšie výsledky. Dieťa vníma náš stres, sklamanie a preberá ho na seba. Cesta k neurózam a psychickým chorobám sa môže ľahšie naštartovať. Preto je dôležité, aby rodič zvládol svoj stres. Takže správna reakcia je objatie a ubezpečenie, že pri dieťati stojíte a pomôžete mu zvládnuť problémy, s ktorými zápasí.
Celá debata | RSS tejto debaty