ariana

Nie, neznamená to, že sme falošní. Pretože masku nosí každý z nás, dokonca aj tí takzvaní úprimní ľudia. Dennodenne s ohľadom na situáciu totiž striedame tváre. V súkromí môžeme byť milí, v práci dominantní a aj do istej miery agresívni. Alebo naopak. Rodina, práca- vždy iné javisko, na ktorom meníme masku. Inak sa správame v kruhu rodiny, inak medzi priateľmi. Nie sme pokrytci, to sú totiž len naše sociálne roly. Naša psychika ich však v pohode zvláda, ak sme zdraví. No problémom je, ak sa medzi sebou roly začnú biť. Napríklad chcem byť dobrá matka, ale aj úspešná riaditeľka. Čo vtedy? Základom je určiť si priority. Rodina či práca? Raz sa človek musí rozhodnúť, inak ho stres dobehne.

Maska nás aj chráni, ak vieme, čo máme v rolách zahrať , čo čakajú od nás iní. Sociálne roly si osvojujeme postupne. Jedine malé deti ich nehrajú, deťom je jedno, kde sú, hovoria a urobia, čo potrebujú, na čo majú chuť. Však poznáte to o tých cisárových nových šatách. Iste, príliš mnoho masiek nás môže aj ohroziť, lebo je potom ťažké dopracovať sa k vlastnej identite, ktorú celý život hľadáme. Záchrana? Nájsť v každej maske kúsok zo svojho vnútra. Ak ho nájsť nevieme, tak je daná rola pre nás škodlivá.

Peter sa stal šéfom kolektívu, kolektívu ľudí, ktorých poznal. Predtým vychádzali všetci priateľsky , no odrazu musel zmeniť prístup. Lebo bol vedúci a mal zodpovednosť . Neznamená to, že sa zmenil ako človek, len mu pribudla nová rola- maska. Iným príkladom bola moja bývala riaditeľka, moja spolužiačka z vysokej školy. Tešila som sa, že mi bude šéfovať, lebo som si ju pamätala ako férového človeka. No dočkala som sa veľkého sklamania, dokonca šikany. Skoro som ochorela, nakoniec som z práce odišla. Po čase skončila v práci aj ona . Aj autentickí a vyrovnaní ľudia si občas musia nasadiť masku , lebo vedia, že niektoré sociálne roly ju vyžadujú ,aby dosiahli výsledky. Ale nestrácajú identitu. No sú aj takí, ktorí podľahnú klamu a vlastnej ilúzii dokonalosti. A to bol príbeh mojej bývalej šéfky.

Dorota zase hrala pred priateľom na prvých stretnutiach inú ženu, aká naozaj bola. Hanbila sa povedať , že by si rada dala pred obedom aperitív, radšej si objednala minerálku. Smiala sa na vtipoch, ktoré jej vôbec nepripadali smiešne. Tóno zase zatajil taký zlozvyk ako fajčenie. Zatajovanie nemá zmysel, raz totiž naozaj ukážeme, akí sme. Sociálne siete radi využívajú masky. Vyretušované fotky , falošné úsmevy a pózy, názory, s ktorými sa ani nestotožňujeme, ale chceme proste urobiť dojem. Vo virtualite sme krajší, smelší, úspešnejší. Vytvárame o sebe klamlivú mienku. Za maskou však ukrývame strach a neistotu.

Zaujímavé je to so starnutím. Sú ľudia, sklamaní životom a maska ostáva ich obranou aj vo vyššom veku. A potom je tu skupina ľudí, ktorá vie, že naozaj už nezáleží na tom, že mám o pár vrások či kíl viac, že už záleží na niečom inom. No nie je to báječné? Nedávno som bola na svadbe. Bola tam Mira. Keby som obéznu Miru bola videla na svadbe s mužom, bohatým Rakúšanom, pred rokmi ako mladú babu, možno by som si bola položila otázku, čo na nej videl, ako je možné, že si ho „narazila“. A dnes? Videla som len obéznu ženu, ktorá má dar všetkých okolo seba rozosmievať, baviť tak, že raz dva zabúdate na trápenie a len čakáte, čo zase povie. A ani na um mi neprišla otázka, prečo… Aj starnutie teda môže byť darom a ukázať nám život z tých lepších stránok.