ariana

Človek sa pri čítaní blogov mnohému naučí, poučí sa i zasmeje a občas, pochopiteľne, i nahnevá. Tak napríklad včera som sa dozvedela, že nebohý Daniel Tupý, ktorého vražda stále nie je vyšetrená, si v podstate nezaslúži spomienku, lebo mal dlhé vlasy, hral na gitaru, bol slniečkár a po nociach konzumoval s kamošmi – zrejme marihuanu alebo alkohol…? Isteže, Daniel Tupý nebol hrdina, ale ani nemal čas sa ním stať a čosi „veľké“ tu po sebe zanechať. Nemal čas dokázať, že je v ňom viac a že môže byť pre Slovensko prínosom. Spomienku si však určite zaslúži, lebo jeho smrť je stále vážnym mementom pre našu spoločnosť. A nikto nemá právo o ňom znevažujúco písať či hovoriť.

Niektorí sa pohoršovali, že výročie smrti M.R. Štefánika bolo médiami značne opomenuté, pričom na Tupého média nezabudli. Taká je doba, ale je potrebné teraz stavať Tupého proti Štefánikovi a porovnávať neporovnateľné? Ja osobne považujem M.R. Štefánika za jednu z najvýznamnejších osobností slovenských dejín, no ani on nemal okolo seba svätožiaru. Napríklad odmietal volebné právo pre ženy, oddelenie cirkvi od štátu, demokratickú samosprávu pre Slovensko a dokonca uprednostňoval monarchiu. Veril na jednotný československý národ, odmietal slovenčinu ako veliacu reč vo vojsku.

Ale k pointe blogu – nie je ňou len nesúhlasné pokrútenie hlavou nad znevažovaním D. Tupého, skôr sa pozastavujem nad diktátorskými sklonmi jednotlivcov či politikov, ktoré vidíme aj na jednej aj druhej strane. Kým takzvaní slniečkári nás nie tak dávno presviedčali, že o pravde sa nediskutuje, druhá strana zase nie a nie pochopiť, že vedúca úloha komunistickej strany a jej totalitné praktiky sú takisto minulosťou. Už prešla doba, keď sme sa s hrdosťou učili napríklad o štúrovcoch a čítali Jana, Čenkovej deti, Jakubka alebo Rozprávky starej matere. Tieto knihy mám dodnes vo svojej knihovničke a občas sa k nim vrátim, nie však z nostalgie, ale preto, že sú dobre napísané. No nemožno nútiť mládež, aby ich čítala namiesto Harryho Pottera alebo aby deti pozerali v televízii film Maroško namiesto rôznych akčných sci fi. Deti môžu viesť rodičia stokrát k čítaniu, vštepovať im isté hodnoty, ale do istej miery ich okrem toho, čo zdedili, stále bude ovplyvňovať a formovať aj prostredie a kamaráti. Je na sile osobnosti , či dokáže vplyvu a tlaku okolia odolať, či sa dokáže nehanbiť, že nenosí značkové veci, že sa večer namiesto pozerania do mobilu rozpráva s mamou a s otcom, že nie je na facebooku a nelajkuje rôzne módne záležitosti a že za hrdinu nepovažuje celebritku ale trebárs skôr nášho „malého“ generála Milana Rastislava Štefánika.