ariana

Z matematiky som bola tak trocha analfabet, ale s odstupom času sa na tom už len bavím. Napokon, mojou vinou to nebolo. Ale že sme s matematikou neboli kamarátky, to malo predsa len istý neblahý dopad na môj život. Čítam tu rôzne úvahy, názory na tému 17. november 1989. Niektorí píšu, ako sme sa pred týmto dátumom mali dobre a že teraz zažívame katastrofu. Iste, za bývalého režimu sme sa nemuseli báť, že skončíme pod mostom , nemuseli sme sa báť o prácu, kto chcel, prácu si našiel a vedel si zarobiť. Mnohí sme žili skromne a papalašizmus nemal také rozmery ako ten dnešný. Možno práve tá socialistická skromnosť a pre väčšinu z nás nemožnosť užívať si vymoženosti, aké ponúkal Západ, spôsobila, že keď sa zrazu otvorili hranice, ľudia sa nevedeli nasýtiť a poniektorí začali páchať trestnú činnosť v túžbe po blahobyte.

Na druhej strane, na čom vlastne vyrástol socializmus? Aj na tragédiách z 50. rokov, na mučení a prenasledovaní ľudí , ktorí boli považovaní za nepriateľov štátu, na prenasledovaní cirkvi. Na krádežiach, znárodňovaní, násilnej kolektivizácii, na donucovaní, na klamstvách. Zlý základ , ktorý sa neskôr strana snažila vydávať za prednosť a presviedčala nás, že čierne je biele. A kapitalizmus? Takisto vyrástol zo škodlivého podhubia. Moja spolužiačka z gymnázia vyštudovala vysokú školu ekonomickú. Keď sme sa po čase stretli a pýtala som sa jej na štúdium, povedala mi, že sa v škole učila, ako kapitalizmus vykorisťuje ľudí a potom , keď preberali socializmus, tak vraj to bolo o tom, ako zakryť to vykorisťovanie. Zasmiali sme sa…Ale predsa ako odborníčka niečo o tom musela vedieť…

Nežnú revolúciu som privítala, mnohí ľudia, ktorí sa vtedy dostali k moci, sa mi nepáčili, nepáčili sa mi ani Havlove divadelné hry , a po čase som zistila, že ani Mečiar nie je zlato, hoci sa občas zablyští. Tých, čo nás viedli, sme si ale zvolili sami. Veru pozde plakať nad rozliatym mliekom. Je dobré, že vznikla Slovenská republika, aj keď naším vlastníkom je už v podstate Brusel. Ani to, že sme žili v socialistickej bubline, ktorá nás naoko chránila pred nebezpečenstvom, nebolo dobré. Dnes by sme sa mali chrániť sami. Zdá sa však, že to nedokážeme a nevieme. Keď čítam o kriedovej revolúcii, chápem nespokojnosť mladých, lenže tí mladí nemali možnosť zažiť tvrdú realitu, napríklad aj vojnu a aj tak často len opakujú, čo počujú od rodičov alebo čo im našepká nenávistné okolie. A nemajú tušenia, o čo sa hrá. Nedávno mi jeden začínajúci politik povedal, že nás môže zachrániť len revolúcia alebo rozumná strana, ktorá s výrazným náskokom vyhrá voľby a bude vládnuť sama. Čo je reálnejšie? Asi tá revolúcia…ale v tejto súvislosti by mladým bolo treba na hodinách dejepisu vysvetliť, že revolúcie zvyknú požierať vlastné deti.