ariana

Maťo rozmýšľal, že by predsa len vianočné obdobie strávil na Slovensku. Nielen na Štedrý deň, prvý sviatok vianočný a na Štefana že by bol doma , ale že by prišiel na dlhšie. Už ho nebavili tie večné hotely či iné ubytovacie zariadenia kdekade po Európe, pár adrenalínových zážitkov si takisto odbil, zrazu zatúžil po pokoji na rodnej hrude, na Kysuciach. Nezarobil síce toľko, ako si iní mysleli, ale vždy dosť na to, aby si mohol zaplatiť dovolenku podľa svojich predstáv. Žiadnu extra luxusnú, stačilo mu kvalitné jedlo. A história, to bolo jeho. Spoznával, čo sa len spoznať dalo. Maťo celý život tvrdo pracoval, aj na sebe drel do úmoru, tak prečo si občas nedožičiť? Sám som, deti nemám, sestriným možno dačo odkážem. A tie ženy? Aj som sa snažil, ale vždy to na voľačom stroskotalo. Ja vlastne ani neviem, čo odo mňa očakávali. Nejako sa im stále málilo. Napokon, sex je najlepší s takou, do ktorej človek nie je zamilovaný, k takému poznaniu Maťo prišiel. Až vtedy si dokážeš skutočne užiť, strácaš zábrany. A on si užil, aj do verejného domu v Nemecku nazrel. Parádna to bola akcia. Ale drahá ako fras a človek potom rozmýšľa, či sa nenakazil, tie žienky sú síce pod kontrolou, však to neboli pouličné šľapky, ale predsa len … Zážitky do seba pil ako alkohol, chcel žiť, užiť si, vidieť a spoznať . Raz začas s nostalgiou spomenul si na Slovensko, na detské časy, keď s rodičmi a sestrou na huby chodievali, všeličo pestovali a chovali, keď lyžoval, bicykloval či na motorke sa preháňal. A potom rýchlo nostalgiu potlačil.

Vanda povysávala, poutierala prach, našťastie sneh popri domčeku odhŕňať nemusela, snehu tohto roku akosi nebolo. Katarína bola na ľade, Vianoce ani to blato, zdá sa, nedonesú. Čosi mala upečené, navarené. Vanda bola sirota od siedmich rokov, rodičia jej pri havárii zahynuli, u tety vyrastala. V láske sa sklamala, sama ostala. Narobila si dlhy, nejaké úvery si z nebankoviek pobrala a splácať nevedela. Rozmýšľala o osobnom bankrote, no ten mal takisto svoje úskalia. Našťastie pre ňu sa v poslednej chvíli objavil Maťo, Maťo zo susednej dediny. Starý dom po rodičoch ostal jemu, a ľúto mu ho bolo predať. Domček však bez gazdu chátral a on bol večne preč. Slovo dalo slovo, za Vandu dlhy vyplatil a reku, Vanda presťahuj sa, budeš sa mi o dom starať, postupne mi vrátiš aspoň časť dlhu, ja zafinancujem, čo bude dom potrebovať, nemusíš platiť nájom. A budeš mať strechu nad hlavou. Neváhala a či mala na výber? Stretávali sa asi trikrát do roka. Na Vianoce. Na Veľkú noc a tretíkrát , keď si on zmyslel. Väčšinou prišiel v lete. Prišiel, pokosil , čosi opravil a už ho nebolo. Raz sa akýmsi omylom tak nejako napochytre spolu vyspali, dajako to tak vyšlo. Rozpačito na seba potom pozerali a už to nikdy nebolo také ako predtým. Ale tvárili sa akoby nič.

Ona nechcela, aby si myslel, že si snáď robí nejaké nádeje, že je taká hlúpa, že jej nedochádza. No kdesi tam v úzadí jej hlavy, v kútiku jej srdca sa usadila spomienka. A on? Ani sám nevedel, čo cítil. Vedel, že mu to takto vyhovuje, lebo ak sa k nikomu nepripútaš, nemá ťa čo bolieť, ak to nevyjde. No vážil si na nej jej spoľahlivosť, oddanosť, úprimnosť a férovosť. Na nič sa nikdy nepýtala, stačilo jej , keď spolu prehodili pár slov. Až minulý rok- prišiel domov na Vianoce, štedrý večer trávil ako tradične u sestry v meste. A vtedy keď si pripíjali, odrazu si spomenul, že je tam kdesi Vanda sama. Aj sa o tom zmienil a sestra nato :“ A čo si aj ju nedoviedol?“ Možno nabudúce, odvetil.

V poslednom čase sa do domu nasťahovali myši. Ešteže mala mačku, tá ich postupne pochytala. No odkedy Vande jedna vyskočila zo zásuvky nočného stolíka, vidí Vanda myši všade. Nie sú síce biele, veď ona nepije, ale bojí sa. A dosť.

12.decembra si našla v schránke list. Keď otvorila obálku, začala plakať. Vložený dnu bol lístok na koncert Mariky Gombitovej. Že nebol lacný, bolo jej jasné a jasné jej bolo aj, že len jednému človeku sa raz zdôverila, ako Mariku obdivuje a že túži počuť ju spievať naživo. Vanda predýchala šok z prekvapenia. A potom zavrela oči a srdce sa jej rozbúšilo. Už nemyslela na Mariku. Mala totiž také tušenie, také celkom malé, vlastne takú nádej, že ktosi blízky na tom koncerte bude sedieť vedľa nej. A  možno ma chytí za ruku…a možno…a možno…