ariana

Dovolila som si tu skopírovať jeden vynikajúci príspevok zo sociálnej siete. Ak je možné zverejňovať tu cudzie blogy zo Smečka , hádam nebude problém ani s týmto.

„Nedeľa uplynulého týždňa sa zapíše do pamäti mnohých ľudí ako ďalší moment, keď sa pod rúškom poľovníctva odohrala udalosť, ktorá má s ochranou prírody pramálo spoločné. Otázka, ktorá visí vo vzduchu je jednoduchá, bolo toto naozaj nevyhnutné? Alebo išlo o ďalší príklad toho, ako sa z poľovníctva vytratila elementárna pokora pred životom? Skutočný poľovník by mal byť ochrancom revíru. Dnes sa však poľovníctvo zmenilo na výkon moci, adrenalínovú zábavu a spoločenský klub, kde sa viac rieši postavenie než rovnováha v prírode. Skutočná láska k prírode nie je o moci nad ňou. Je o schopnosti ustúpiť, rešpektovať, predvídať a zabrániť konfliktu skôr, než vznikne. Poľovníctvo môže mať svoje miesto v regulácii populácií, ale len vtedy, ak je vedené odborne a morálne. Ak sa z neho stane len uzavretý klub bez sebareflexie, spoločnosť mu prestane dôverovať. A to sa práve deje. Smrť medvedice nie je ojedinelý incident. Je to symbol širšieho problému, odcudzenia človeka od prírody, ktorú si privlastnil, no prestal jej rozumieť. Poľovníctvo sa rado prezentuje ako služba prírode. V realite je to však zväčša trofejárstvo, záujmový klub s minimálnou kontrolou zvonka, normalizácia alkoholu a hulvátstva a úplná degradácia pojmu láska k prírode. Problém však nie je v samotnej existencii poľovníctva. Problém je v nízkej miere verejnej kontroly, tolerovaní arogancie a obrannom reflexe namiesto sebareflexie. Nikto nespochybňuje právo na sebaobranu. Otázka znie, či bola situácia skutočne nevyhnutná. Etika ochrany prírody vychádza z princípu proporcionality. Ak je ohrozenie bezprostredné, zásah je oprávnený. Ak je konflikt dôsledkom ľudskej nedisciplinovanosti, zodpovednosť nesie človek. Nie všetko, čo je legálne, je automaticky morálne. Nikto rozumný netvrdí, že život zvieraťa je viac než život človeka. To nie je jadro sporu. Jadrom sporu je dôvod vzniku tohto konfliktu. Áno, ak ide o bezprostredné ohrozenie života, človek sa môže brániť. Ale používať vetu – človek má pred zvieraťom prednosť – ako univerzálny štít, je manipulatívne. Vychádza z predstavy, že človek je pán prírody, má právo rozhodovať bez obmedzenia a že jedine sila je legitímna forma riešenia. Toto je však mentálny model 19. storočia, nie 21. Človek je predsa súčasť systému, nie jeho majiteľ. Bezpečnosť obyvateľov je legitímna téma, ale ak sa používa ako univerzálny dôvod na rozširovanie kompetencií, znižovanie ochrany druhov, ignorovanie prevencie a diskreditáciu oponentov, prestáva ísť o bezpečnosť. Ide o moc. Poľovníctvo má historické korene v aristokratickom práve lovu, v symbolike dominancie. V modernom svete môže byť legitímnym nástrojom manažmentu populácie. Ale len vtedy, ak je zbavené potreby dokazovať si moc. Ak sa z neho stane rituál, kde je zbraň symbolom mužnosti a výstrel potvrdením autority, potom sa vraciame späť, nejdeme dopredu. Ak niekto potrebuje dokazovať svoju hodnotu nadvládou nad zvieraťom, nie je to prejav sily, je to prejav zakomplexovanosti. Skutočná sila sa prejavuje kontrolou, nie dominanciou. Civilizovanosť sa meria inak. Nie tým, že vždy vyhráme nad prírodou, ale tým, že dokážeme svoju moc obmedziť. Dokážeme si priznať, že sme vstúpili do priestoru, ktorý nie je náš. Dokážeme si položiť otázku, či sme urobili všetko pre to, aby k výstrelu nemuselo dôjsť. Ak budeme každú pochybnosť umlčiavať vetou o prednosti, raz zistíme, že síce máme prednosť, ale už niet pred čím. A ticho v lese bude oveľa hlasnejšie ako ten nedeľný výstrel…Je tragédiou, ak je človek zranený. Je tragédiou, ak zomrie zviera. Ale najväčšou tragédiou je, keď si z takejto udalosti neodnesieme nič. Ak po výstrele zaznie len konštatovanie „človek má prednosť“ a bodka. Bez otázok, bez sebareflexie, bez hľadania prevencie. Potom problém nie je v medveďovi, je v nás.“