Priznať sebe aj iným, že som sa v niečom či niekom mýlil, že som urobil chybu, nie je slabosťou. Naopak, je to prejav zrelosti, sebavedomia a sily. Nepriznať si to nie je prejavom hrdosti, je to prejav obavy, že som zlyhal, strach, že budem zraniteľný.
Bývalá spolužiačka mala priateľa. Vravela mi: „Ak Milan urobí chybu, vidím, že mu je to veľmi ľúto, ale nedokáže povedať prepáč.“ V románe Otec Goriot sledujeme príbeh otca a jeho sebeckých dcér. Otec sa pre ne maximálne obetuje a keď zomiera, neprídu mu ani na pohreb. Až tesne pred koncom priznáva, že vedel, aké sú. Prečo si to teda nikdy predtým nechcel pripustiť? Lebo by bol stratil zmysel života, lebo si vybudoval svet svojich predstáv, ktorým sa snažil veriť.
Karol. V rodine na neho odmala kládli isté požiadavky, no citovo strádal. Bál sa zlyhania a trestu v podobe zneváženia , tak si v dospelosti začal na seba nakladať sám. Stále potreboval stúpať nie síce po kariérnom rebríčku, ale po pomyselnom rebríčku sebazdokonaľovania. Nakladá si na seba namiesto toho, aby sa niekam zaradil a patril. Potrebuje sa utvrdzovať v tom, že niečo znamená, že niečo dosiahol. Je rád, keď je ocenený. Preto za nič na svete neprizná , že sa v niečom mýlil, ale radšej sa bude tvrdohlavo držať svojho omylu.
V Pravde komentuje často jeden človek. Veľmi veľa ľudí ho neznáša. Ja ho vnímam nielen ako otravne negatívneho, ale hlavne ako nešťastného. Je tak sám, že radšej znesie posmešky , akoby nemal prispieť aj do témy, o ktorej nič nevie. Pripomína mi istú postavu z divadelnej hry, ktorá si dávala inzeráty , že kupuje starožitnosti len preto, aby sa mohla zoznámiť so zaujímavými ľuďmi. Tak aj on. Radšej znesie kritiku a posmech ako samotu. Aspoň takýmto spôsobom je v kontakte s ľuďmi.
Pre mnohých ľudí je ich pravda úzko spätá s tým, kým sú. Priznanie chyby vnímajú ako totálne zlyhanie svojej osobnosti, nie ako chybu v úsudku. Mozog sa snaží chrániť pred nepríjemným pocitom, keď sú naše činy v rozpore s naším presvedčením. Radšej si realitu „upraví“, než aby prijal vinu. Boja sa, že akonáhle priznajú omyl, stratia rešpekt, autoritu alebo že ich okolie začne považovať za neschopných. Ak niekto vyrastal v prostredí, kde sa chyby prísne trestali alebo zosmiešňovali, vyvinul si obranný mechanizmus „nikdy nič nepriznať“. Priznanie si chyby vyžaduje vysokú mieru sebareflexie a sebavedomia. Kto ich nemá, radšej útočí alebo hádže vinu na iných. Skrátka, je to psychologický pancier. Keď ho dajú dole, cítia sa príliš zraniteľní.


No neviem, pre mňa je priznať si chybu/omyl... ...
Píšeš: „Vlani som tam bol, napísal som aj blog... ...
Opäť zavádzaš tak ako vždy a smeruješ niekde... ...
To je poučáblovina z péra tej ,ktorá sa s nami... ...
Nie je hanbou spadnúť ,ale zostať ležať a... ...
Celá debata | RSS tejto debaty