Moje dospievanie súviselo aj so záujmom o východné náboženstvá a o záležitosti medzi zemou a nebom. Preto ma ani neprekvapilo, že v čase, keď som pracovala na geriatrii , sa začali diať veci…Nám tam stále niekto umieral, smrť sa stávala súčasťou našej práce a nášho života. Ale tých pár zážitkov vo mne ešte viac umocnilo pocit, že smrťou nič nekončí.
Horné oddelenie sme mali uzavreté a zamknuté, lebo sa tam malo maľovať. Mala som nočnú, rozprávali sme sa práve s kolegyňou na prízemí, keď nám odrazu zhora zazvonil pohotovostný zvonček z izby, v ktorej dlhodobo ležal pacient, ktorý deň predtým umrel. Nebolo mi všetko jedno , utekala som sa pozrieť, čo sa deje. Pochopiteľne nikde nikto. Všetko prázdne a po izbe porozhadzované nočné stolíky…
Ťažko chorej starej pani umrel syn. Nechceli sme jej to povedať, aby sa jej stav ešte nezhoršil. Na druhý deň po jeho smrti nás prekvapila. Vravela, že syn bol v noci v jej izbe a rozprával sa s ňou.
Pacientky zobudilo o piatej ráno čudné blikotajúce svetlo, ktoré sa pohybovalo po celej izbe. Presne o piatej ráno zomrela žena z inej izby, ktorá dlhodobo ležala spolu s nimi v tejto nemocničnej izbe.
A ešte toto. Týka sa to mňa osobne. Môj otec, s ktorým som mala veľmi dobrý vzťah, zomrel a na druhý deň po jeho smrti sa mi v mobile na mieste, kde je ikonka s názvom upozornenie, zjavila jeho maličká fotka. Každý, komu som ju ukazovala, ostal v nemom úžase. Tá fotka bola v mobile pár týždňov. Moja dcéra mala v tej dobe na tele zvláštne podozrivé znamienko. V deň, keď som s ňou navštívila kožnú lekárku, fotka z mobilu odrazu zmizla. Znamienko bolo nezhubné a ja som presvedčená, že môj otec zo záhrobia pomohol zachrániť svoju vnučku.


Celá debata | RSS tejto debaty