ariana

Pár slov k „problému“, ktorý je umelo vyrobený nepriateľmi Ruska. Pomaly aby vznikol slogan Kde sa čo nepríjemne udeje, za všetkým hľadaj ruskú stopu. Krádeže, vraždy. Nahlásené bomby na školách. Ovplyvňovanie volieb. Včera Pardubice. Človek sa môže jedine tak zasmiať. To už nie je nenávisť, ale fóbia a psychická choroba. Aj zákernosť a klamstvo, isteže. Bruselské štruktúry, naša posadnutá zväzácka opozícia, vari diktujú Rusi svetu tak ako Američania? Unášajú hlavy štátov? Vymýšľajú si lživé zámienky na útoky ako bol ten v Iraku? Páchajú genocídu ako izraelskí vrahovia? Práve čítam Doktora Živaga. Po čase sa vraciam ku knihám z vlastnej knižnice. Geniálne dielo, za ktoré Pasternak dostal Nobelovu cenu. Film som videla hádam aj zo päťkrát. Ide o smutný príbeh z čias ruskej revolúcie a stalinizmu. Chcem ale hlavne povedať, že aj na príbehu Živaga vidno, že v Rusku žili a žijú obyčajní ľudia. Žiadne monštrá. Ľudia, ktorí cítia rovnako ako my a vôbec nie sú zaostalí. V Rusku žije plno talentovaných a výnimočných ľudí. Speváčka Marcela Laiferová nebola žiadna angažovaná komunistka a v knihe Hrdá láska spomína, že sa jej veľmi páčilo koncertovanie v ZSSR. Milí ľudia, úžasné publikum, vypredané sály. Aj ako obchodní partneri majú Rusi zmysel pre férovosť. Škoda len, že Putin nezasiahol rázne hneď po tom, ako Ukrajinci začali vraždiť vlastných občanov ruskej národnosti. Škoda, nemuseli sme tu mať ničivú vojnu.

Rusov netreba milovať , ale ani nenávidieť. Určite sa ich netreba báť. Rusov treba len celkom obyčajne rešpektovať a brať, čo výhodné ponúkajú. A ozvať sa aj kriticky, ak sa nám niečo nepáči. Ale určite ich netreba zbytočne paranoidne podozrievať.