ariana

Každý z nás relaxuje rád iným spôsobom. Pre moju spolublogerku je to háčkovanie, pre mňa pozeranie filmov. Netvrdím, že som v tejto oblasti príliš veľký odborník, dokážem napísať tak maximálne laickú recenziu a aj medzi laikmi nachádzam recenzie oveľa lepšie ako tie moje. Filmy však milujem a ich pozeranie si veľmi užívam. Nie všetkému rozumiem, príliš umelecké filmy nie sú mojou šálkou kávy takisto ako napríklad žáner scifi či filmy akčné. Ale myslím, že nejaký ten zmysel pre to, čo je dobré a hodnotné už za tie roky mám. Ako postupom času pozerám staršie filmy, zisťujem, že som v istých veciach dozrela. Napríklad v minulosti sa mi páčilo hodne amerických filmov. Netvrdím, že sa medzi nimi nenájdu aj skutočné klenoty, no dnes už vidím tú plytkosť u mnohých z nich. Je to asi tým, že americkí filmoví tvorcovia sa snažia zapáčiť sa všetkým.

V televíznej debate v súvislosti s upadajúcou EU zaznela myšlienka, že budúcnosť okrem USA bude patriť Rusku a Číne a že Európa bude po čase už len skanzenom, ktorý budú navštevovať milovníci histórie. V oblasti filmového umenia by som to však brala. Európske filmy majú stále čo ponúknuť, sú oveľa hodnotnejšie ako tie spoza veľkej mláky. Naposledy som si urobila radosť francúzskym filmom Dva dni, jedna noc s vynikajúcou Marion Cotillard v hlavnej úlohe. Ide o príbeh ženy, ktorá sa liečila na depresiu a v práci sa jej rozhodli zbaviť, hoci už žiadne problémy nemala. V rámci konsolidácie dali 16 zamestnancom na výber- buď v práci ostane ona alebo oni nedostanú tisíceurovú prémiu. Väčšina z nich hlasovala za prémiu a hlavná hrdinka sa rozhodla zabojovať. V priebehu víkendu postupne navštívila všetkých kolegov a skúšala ich presvedčiť, aby sa prémie vzdali. Iste, nebolo jej jedno , že musí prosiť. Bolo to zaujímavé a dramatické, veľa z kolegov argumentovalo tým, že peniaze súrne potrebujú. Reakcie boli priateľské i menej priateľské, aj prekvapujúce a aj odpudzujúce. Najviac ma dojala scéna s imigrantom, ktorý sa rozplakal a ďakoval hlavnej hrdinke, že za ním prišla, lebo sa nevedel zmieriť s tým, ako jej ublížil tým, že hlasoval za prémiu. Nakoniec presvedčila polovicu z nich. Šéf si ju zavolal a povedal jej, že to oceňuje a že ju v práci ponechá a aj ostatným vyplatí prémie, ale jednému z pracovníkov nepredĺži pracovnú zmluvu, keďže ju mal iba na dobu určitú. Vstala a odmietla to. Išlo o pracovníka, ktorý vedel, čo ho čaká a napriek tomu hlasoval za to, aby ostala. Hrdinka odišla posilnená, s tým, že si skúsi hľadať prácu inde.

Ako by ste reagovali vy? Ja som nad tým ani nemusela uvažovať a bola som so sebou veľmi spokojná. Ak by som aj v minulosti možno bola hlasovala za prémie, pri mojej povahe by som to určite oľutovala a dobehli by ma výčitky svedomia ako toho imigranta. Dnes už mám úplne jasno v tom, že by som nedokázala pripraviť človeka o prácu. Ani za cenu, že by som tie peniaze veľmi potrebovala. Takto získané peniaze napokon ani šťastie neprinášajú.