ariana

Silvia Ruppeldtová pôsobí v Pravde ako redaktorka oddelenia názorov a komentátorka. Venuje sa domácej politike, medzinárodným vzťahom, sociálnym témam a spoločenskej kritike. Jej komentáre sú obľúbené zvlášť u tých čitateľov, ktorí patria k voličom terajšej koalície. Pani Silviu čítam rada aj ja. Preto som postrehla, že akosi dlho jej žiadny článok na stránkach Pravdy nevyšiel. Ale je celkom možné, že si užíva dovolenkové obdobie, že je niekde mimo, tak z toho nerobím drámu a zatiaľ nekonšpirujem.

K napísaniu tohto blogu ma inšpirovala včerajšia cesta vlakom. Splnila som si ďalší zo snov a navštívila som istú destináciu. Zažila som krásny víkendový deň s priateľmi, počasie nám vyšlo, jedlo bolo výborné, fotky v mobile mi budú dlho pripomínať , že ak človek robí to, čo je jeho koníčkom, ide za svojím cieľom a má okrem toho aj trocha tých financií navyše, zmysluplné posolstvo jeho odkazu tu ostane aj pre ďalšie generácie. V Bratislave si ku mne do kupé prisadli zaujímaví cestujúci. Muž v strednom veku duchovne založený, ktorý hovoril o matrixe, pani po sedemdesiatke a mladá študentka. Hlavne tie dve ženy na mňa urobili hlboký dojem. Slečna vravela, že študuje žurnalistiku v Brne, no radšej ako novinárčine by sa chcela neskôr venovať výrobe keramiky alebo záhradníčeniu. To, akým spôsobom reagovala na rôzne témy a čo povedala, vo všetkých z nás vzbudilo rešpekt a keď vystúpila v jednom z najkrajších slovenských miest, skonštatovali sme svorne, že Slovensko má ešte nádej, ak aj iní mladí ľudia majú podobné názory. A vravela, že veľa mladých, s ktorými sa stýka, ich má veru rovnaké ako ona, napríklad že neumožnia svojim deťom používať mobily až do takej miery, aby ich to poškodilo tak, ako bola poškodená ich generácia. Možno to bol zmysel, zažiť si to a dať výstrahu potomkom. Nedebatovali sme priamo o politike. Skôr sme sa zamýšľali nad tým, čo vyháňa mladých zo Slovenska a hlavne, prečo sa mnohí nevracajú naspäť. Že je to práve kvôli tým pocitom pesimizmu, negativity, závisti , ktorými sú Slováci poznačení. Vravela, že v Česku je tej negativity podstatne menej a aj situácia v médiách je o niečo lepšia. A pritom mnohí mladí si uvedomujú, že sa tu nemáme až tak zle (k takému názoru došla aj ona po pobytoch v zahraničí, v Taliansku či Francúzsku), mnohí sa chcú aj vrátiť a vrátia, no vzápätí zistia, že bojujú s 12 hlavým drakom byrokracie a neprajnosti. Jej známi po návrate z USA sa už skoro 8 rokov snažia založiť si tu súkromnú školu, no neustále im ktosi hádže pod nohy polená. Lebo na Slovensku sú pri moci stále tí istí ľudia, zabetónovaní vo svojich funkciách, úradoch a tí robia všetko pre to, aby vás znechutili. Neuvažujú, ako by to išlo, robia všetko pre to, aby to nešlo. Práve to je dôvodom, prečo sa taká veľká časť slovenskej inteligencie uchytila v Čechách. Tam to ide, tam sa to dá.

Pred dávnymi rokmi ma učila angličtinu Angličanka Nancy. Zlatý človek. Na Slovensku sa jej páčilo, no nevedela sa zmieriť s tým, ako sa stále na niečo sťažujeme a akí sme podozrievaví. Príkladom je aj Silvia Ruppeldtová. Hneď vysvetlím. Slováci… Frfleme na všetko, aj na to, do čoho nevidíme. Frfleme na učiteľov, závidíme im prázdniny, no ani omylom by sme sa s nimi nevymenili, ak by sme zistili, čo všetko obnáša ich práca. Nedávno sa Pravda predstavila novým manuálom. Hneď začalo podozrievanie, čo je za tým. A pritom celé je to možno o našej pohodlnosti, že sme na niečo zvyknutí a odrazu sa musíme preprogramovať na novinku a to chvíľu trvá. Typickým príkladom je podozrievavá diskutérka, ktorá napísala, že redakcia zrušila rubriku názory, aby sme sa nedostali tak ľahko k názorom Silvie Ruppeldtovej. Myslíte, že si prizná omyl, hoci zistila, že rubriku redakcia vôbec nezrušila, naopak, je na viditeľnom mieste? Výborne mentalitu mnohých Slovákov vystihla debatujúca v článku, ktorý dokazuje, že vakcíny mRNA sú bezpečné: „Niektorí nechcú pravdu. Chcú len takú informáciu, ktorá im dovolí mať pravdu. Spochybňovať je zdravé. Tváriť sa, že vlastný pocit má rovnakú váhu ako roky výskumu, už menej….“ Ale treba na druhej strane priznať, že čo sa týka médií, situácia je ozaj alarmujúca. Tak ako balamutí mainstream, tak podobný hnoj a manipuláciu ponúka aj tzv. alternatíva. Moja spolucestujúca- mladá študentka- to ako človek, ktorý do problematiky vidí dobre, zhodnotila tak, že médiá občas klamú, ale oveľa častejšie náročky zveličujú problém, ktorý v skutočnosti ani problémom nie je, len aby mali čítanosť a pozeranosť. Namiesto toho, aby sa venovali tomu, čo ľudí skutočne trápi. V tomto kopírujú politikov.

Spolucestujúca stará pani z Oravy ma takisto veľmi milo prekvapila. Roky pracovala ako opatrovateľka v Rakúsku a zažila tam mnohé trpké chvíle. Myslela som Oravka- bude konzervatívka, samé náboženstvo. A kdeže! Nadhľad, pochopenie, tolerancia , schopnosť neodsudzovať, skrátka múdry človek. Debatovali sme aj o eutanázii, proti ktorej apriori nie je, o tom, že aj lesbický pár dokáže dobre vychovať dieťa, že mať postihnuté dieťa je ťažké, treba si vážiť rodičov, ak sa rozhodnú postarať sa o neho, no netreba odsúdiť ani tých, ktorí dieťa zveria do rúk povolaných, podobne ako nie je hanbou ani dať do ústavu svojho dementného rodiča. Múdry človek. Taký, ako tí, ktorí svoje prežili. Človek, čo prišiel o dieťa, o zrak, o ruky či nohy, o partnera, nemá potrebu sa rozčuľovať kvôli politike a hodnotiť druhého podľa toho, či je ficovec alebo šimečkovec, ale či je človekom, ktorý dokáže pomôcť v núdzi, objať, keď je to potrebné, či je to človek, s ktorým dokáže žiť a je v pohode.