ariana

Otázka v názve blogu je samozrejme zveličená. Je málo takých ako Igor Hnízdo z filmu Obecná škola, ktorému žiaci za bitku ešte aj úprimne ďakovali. Ak dospelý človek bije dieťa, je to akt zúfalstva a znižuje to jeho autoritu v očiach žiakov. Učiteľ by si mal vybudovať rešpekt iným spôsobom a ak si ho vybudovať nevie, mal by radšej zmeniť zamestnanie. Pochopiteľne, sú aj žiaci, ktorí prekračujú nielen hranice slušného správania, ale aj ohrozujú bezpečnosť ostatných, v takom prípade si už ale učiteľ sám neporadí a mali by nastúpiť iné zložky, ktoré v zárodku budú riešiť problém tvrdo a nekompromisne. Ani to však nevylučuje, že sa problémové dieťa nestane budúcim vrahom.

Dnes som sa dočítala v iných blogoch, že učiteľ by mal byť v triede pánom a že vraj psychológovia sú v podstate zbytoční. Ja si myslím, že ich je naopak málo, no nie každý psychológ má aj vrodený talent na túto prácu. Agresivita u detí rastie, kapacity systému na ich podchytenie sú preťažené. Dnešná mládež čelí veľkému tlaku na výkon a hrozbám v online priestore. Spoločnosť často podceňuje, ako rýchlo dokáže dieťa upadnúť do zúfalstva a izolácie pod vplyvom digitálnych konfliktov. A treba povedať, že štát a spoločnosť zlyhávajú v garancii základného práva na bezpečie pre učiteľov aj deti v školskom prostredí.

V minulosti bol systém postavený na rešpekte z pozície moci a vonkajšej disciplíne, dnes sa dôraz kladie na individualitu žiaka. Učiteľ bol nespochybniteľnou autoritou chránenou štátom. Rešpekt bol vynucovaný strachom a trestami. Dnes si učiteľ musí rešpekt vybudovať svojím prístupom, no chýba automatická podpora zo strany systému. V minulosti rodičia takmer vždy stáli na strane učiteľa a školy. Rozhodnutia pedagóga sa nespochybňovali. Dnes rodičia často spochybňujú metódy učiteľov, chránia svoje dieťa, až nekriticky. Aj za socializmu existovala šikana, prebiehala najmä mimo dohľadu (šatne, cesta zo školy). Dnes sa šikana presunula do digitálneho priestoru a je ťažšie odhaliteľná. Oficiálne šikana v socialistickej spoločnosti „neexistovala“. Riešila sa vnútorne, často zametaním pod koberec. Učiteľ reprezentoval štátny aparát, ak žiak neposlúchal, mohlo to mať pre neho a jeho rodinu kádrové následky (nemožnosť študovať na strednej či vysokej škole). Tresty (vrátane fyzických, hoci oficiálne zakázaných) boli bežne akceptované spoločnosťou aj rodičmi. Dnes pedagógovia čelia tlaku z dvoch strán – od žiakov, ktorí si plne uvedomujú svoje práva, ale často zabúdajú na povinnosti, a od rodičov, ktorí školu vnímajú ako poskytovateľa služieb. Učiteľ legálne nemá takmer žiadne reálne páky na vynútenie disciplíny u agresívnych či apatických žiakov. V minulosti sa problémy často tutlali, aby nekazili profil školy. Obete mali minimálnu šancu na psychologickú pomoc. Dnes tomu tak nie je, no napriek tomu intenzita šikany a agresivity rastie.

Ako z toho kruhu von? To si bude vyžadovať veľa úprimného úsilia a veľa času. Chceme sa vrátiť do minulosti? To už asi vzhľadom na vývoj nepôjde. Asi najlepšia by bola zlatá stredná cesta. Izolovať problémových a neprispôsobivých, pracovať s takýmito žiakmi osobitne, v malých skupinách, určite žiadna inklúzia. A ak napriek enormnému úsiliu problémoví žiaci nereagujú pozitívne, vytrvalo pátrať po zárodkoch agresivity, pátrať po koreňoch problému, neustále monitorovať a ísť tvrdo po rodinnom zázemí, po rodičoch či tých, ktorí by dieťa mohli ovplyvňovať negatívnym spôsobom.