ariana

Pred pár rokmi, keď ešte spoločnosť nebola taká polarizovaná ako teraz , keď niečo také ako celé to covidové šialenstvo a covidovú katastrofu sme videli akurát v sci fi filmoch a keď nikomu nenapadlo, že bude ešte vojna v Európe a dokonca blízko nás, existovala partia ľudí, ktorá si na sociálnej sieti vymieňala názory a hlavne pomáhala ľuďom riešiť ich problémy. Takým, ktorí to chceli riešiť a mali záujem o názory zúčastnených. Takmer všetci, ktorí mali problém, sa delili do dvoch skupín. Buď boli priveľmi submisívni a nevedeli sa presadiť doma alebo v práci, alebo naopak, až príliš nepoddajne bojovali. Spomínam si na video s jedným pánom, ktorý hádzal sarkastické poznámky na svoju bývalú manželku, nevďačné deti, ktoré ho po rozvode prestali navštevovať, na bývalých zamestnávateľov. Skrátka a jasne, svet v tmavých farbách a vinníkom bol každý, len nie on. Dnes je ten pán už o čosi ďalej, prestal piť a venuje sa svojim koníčkom , ktorých má neúrekom. Ako sám vraví, zmieril sa už s tým, že rodinu neuvidí a že kedykoľvek z tohto svete odíde, lebo má problémy so srdcom. Ten pán bol bojovník, ale už sa vyrovnal. A cíti sa oveľa lepšie. Bojovníkov stretávame občas všetci, hoci Slováci ako národ skôr bojovať nevedia. Najväčší bojovníci sa ale nachádzajú medzi diskutujúcimi v debatách. Zbrane im síce chýbajú, no o to zúrivejšie sa častujú nadávkami a urážkami. Niektorí bojujú až príliš agresívne a ostro. Vtedy na striedačku obe strany obviňujú administrátorov zo zásahov alebo naopak nezásahov. No kto vlastne vidí do systému priamo, kto vie, ako to v médiách presne funguje? Detaily poznajú hádam iba interní zamestnanci. Kto bojuje, nebýva väčšinou vyrovnaný. Vyrovnanosť sa skrýva skôr za pokojom. Napokon, čo dokážete zmeniť písaním? Jedine tak uľaviť sebe. Mnohí úľavu cítia , keď urazia či ublížia neznámemu človeku. V tej už neexistujúcej pomáhajúcej skupine spred pár rokov sa takisto našli takí, ktorí na seba útočili, niekedy aj dosť ostro. Najviac ma zaujali dvaja páni . Jeden bol z „môjho tábora“ , to znamená, že naše názory sa až príliš často zhodovali, s tým druhým to bolo presne opačne. A čo život nenapísal? Že raz sme sa všetci traja ocitli v nemenovanom krajskom meste na seminári. Nie je podstatné, čo sa vtedy stalo , ale skrátka a jasne, ten môj „parťák“ sa zachoval ako chrapúň a oponent ako gavalier. A nielen v tejto jednej situácii, dodávam. Odvtedy viem, že ľudí netreba posudzovať podľa toho, čo píšu , ale podľa toho, ako sa zachovajú v realite. Pochopiteľne aj písomný prejav má istú výpovednú hodnotu o človeku, ale osobný kontakt a osobná komunikácia sú nenahraditeľné. Veď ešte aj nevinný smajlík za slovom môže byť ironický , ale aj láskavý. Na toto treba myslieť, keď sa s druhou stranou častujete v debatách. Že možno práve ten tam na druhej strane by vám podal pomocnú ruku, keby ste zablúdili , pohostil vás, keby ste boli hladní či inak pomohol. A ten, kto vám prikyvuje, by vás možno zradil. Občas sa pýtam- kam kráčaš Slovensko , kam kráčaš vlasť moja a aká budeš o pár desaťročí? Budeš tu ešte v terajšej podobe? Akoby neexistoval stred, akoby boli len dva odpudzujúce sa póly a prienik nikde. Alebo ho nájdu tí, čo prídu po nás?