ariana

K napísaniu tohto blogu ma inšpiroval článok o nedostatku psychológov na Slovensku. V debate k článku sa niektorí diskutujúci vyjadrovali, že ide o podružnú tému, psychológovia nič nevyriešia, pretože príčinou zla je pokrivená spoločnosť. Spoločnosť, ktorá vyrába duševných mrzákov, konzumné typy. No predovšetkým kritika smerovala k takzvanému nožnicovému efektu. Svet bohatých a chudobných a medzi ním stále viac sa rozširujúca priepasť. Priepasť medzi tými, ktorí majú na rukách drahé hodinky, kabelky a značkové oblečenie za tisícky eur a za obed vysolia nehorázne sumy a tými, ktorí sa rozhodujú ,či dajú peniaze na jedlo alebo na lieky, ktoré potrebujú. Zdá sa, že tieto rozdiely sa nestratia ,skôr sa budú ešte prehlbovať. Súhlasím. Pre človeka je prioritné uspokojiť si základné potreby- jedlo, bývanie a až potom myslí na psychológa. Ak vôbec. Napriek tomu si psychoterapeuti zaslúžia väčšiu propagáciu , pretože spoločnosť ešte stále nie je pripravená na túto formu pomoci do takej miery, v akej by to bolo potrebné. Ísť ku psychológovi veľa ľudí, a to hlavne mužská časť populácie považuje za hanbu a zlyhanie. Je pravda, že aj za tieto služby sa platí, no vo vážnejších prípadoch hradí návštevy u odborníka poisťovňa. Červík v hlave však vŕta-má to zmysel? Pomôže? Nuž, ako kedy… Podľa toho, aký je to psychológ. Aj tak je základným kameňom klient, ide o to, či chce pracovať a čo od terapie čaká. Zázračné recepty neexistujú, nekoná sa určite ani zázrak na počkanie.

Nadpis blogu súvisí s príbehmi ľudí, ktorých som poznala, ktorí potrebovali pomoc , no napokon vykúpením pre nich bola paradoxne smrť iného človeka. Pani, ktorá opatrovala manžela, ktorý po mozgovej príhode zostal na vozíku, sa roky nemohla od neho pohnúť , vozila ho po dedine, varila mu, vykonávala aj ťažké práce len aby žil aspoň ako tak dôstojne , a samozrejme ho psychicky podporovala. Navonok nedávala nič vedieť vďaka nezlomnej sile, ale po jeho smrti sa priznala, že konečne vie, čo je normálny život. Len taká maličkosť- môže si zájsť do mesta na nákup a nemusí zakaždým pozerať na hodinky a ponáhľať sa domov. Alebo starší manželský pár, ktorý sa obetavo staral o manželkiných rodičov – deväťdesiatnikov. Starý pán si zamenil noc za deň , v noci kričal a spomínal mŕtvych, nuž nevyspal sa napokon nikto. Obaja manželia vraveli, že ak by situácia bola pokračovala ešte pár mesiacov, zrútili by sa zrejme aj oni. Učiteľ, ktorý sa staral o ležiacu manželku trpiacu sklerózou multiplex . Veterinárka opatrujúca matku s ťažkou formou rakoviny vidiac nesmierne utrpenie matky si priala už len jej smrť. Eutanázia u nás povolená nie je a ona sa jej bála pomôcť matke napríklad predávkovaním liekov proti bolesti, aby sa nedostala do rozporu so zákonom. V tejto súvislosti je potešiteľné , že sa pre onkologických pacientov rysuje istá nádej vo forme vakcín využívajúcich messengerovú RNA (mRNA). Cieľom vakcíny na rozdiel od chemoterapie je posilniť imunitnú odpoveď človeka na konkrétny typ buniek a zároveň ponechať zdravé bunky nedotknuté.

Spomínam tu len pár príbehov, a viem že nie každý sa na problém pozrie mojou optikou. Určite mnohí z vás také príbehy poznáte zo svojho okolia. Človek vyslovuje obdiv obetavým ľuďom, súcití s trpiacimi, no zároveň si kladie nové a nové otázky. Je hrozné priznať si , že čousi smrťou sa nám uľavilo, a predsa je to prirodzené, ľudské. Je hrozné to pokrytectvo v niektorých z nás a v spoločnosti, ktorá nás k tomu občas núti.