ariana

K napísaniu blogu ma inšpiroval iný blog. Budem však písať aj v mene spolublogerky, ktorú takisto téma zaujala, nakoľko máme obe na vec rovnaký názor. Jej nedávno napísal kamarát, že keby vraj neboli Rusi v 68. roku prišli, boli by sme už vtedy mali to, čo máme dnes – ťažký kapitalizmus. Obe si myslíme, že socializmus mal veľa kladných stránok , no že spomienkový optimizmus sa u mnohých spája práve s mladosťou. Odmietame akékoľvek vpády či „priateľské návštevy“ zo strany akejkoľvek mocnosti. Zároveň chápeme, že Rusi si v tom čase bránili svoju zónu. Takisto je veľmi dobré, že sa Rusom nikto nepostavil na odpor a obyvateľstvo bolo ušetrené zrážok a neboli tu straty na životoch. S Rusmi mali možno niektorí z vás zlé skúsenosti, my nie. Iste existujú ľudia, ktorí by ich aj dnes radi privítali a ďakovali im za „obsadenie“ Slovenska. Vidno to u niektorých diskutujúcich aj blogerov. To určite nechceme, no pre nás je stopkou aj rusofóbia. Po roku 1968 mnohí( hlavne obyvatelia Česka) cítili zlosť a tá pretrváva dodnes. Na Slovensku je situácia o niečo iná. Ktovie prečo. Možno časť z nás trpela aj tzv. Stokholmským syndrómom.

Stockholmský syndróm je psychologická odozva, pri ktorej si rukojemníci alebo obete zneužívania vytvoria citové puto k svojim trýzniteľom [1, 3]. Tento mechanizmus sa považuje za formu stratégie prežitia [2].

Iste, neboli sme rukojemníkmi a neboli sme týraní, ale boli sme obete invázie.

A konkrétne skúsenosti s našimi ruskými „bratmi?“ My sme mali dobré skúsenosti, s Ruskami sme si aj písali. Na zemiakovej brigáde nám pomáhali Rusi z neďalekej kasárne a dcéra jedného dôstojníka, dodnes si pamätám, že sa volala Káťa, mala bubon, bubnovala a zabávala všetkých dookola. Raz z kasární ušiel Rus, neviem, aký mal dôvod k úteku, viem, že bola zima a hľadali ho po okolitých horách. Veliteľ vravel, že ho budú súdiť doma. Bolo mi ho ľúto. Ktovie, čo prežil. Obe sme súcitné duše a tak nám bolo aj ľúto, keď Rusi odchádzali, mnohí by zrejme u nás aj boli radi zostali. Spolublogerku raz pozvali do ruského baru a keď vojaci odchádzali na striedačku domov, pohostili ju a jeden Rus sa do nej dokonca zamiloval. Brali sme to tak, že títo Rusi za nič nemohli, poslali ich sem, rozkaz nemohli odmietnuť.

V každom prípade keby nám sem teraz naklusali Amíci, o sympatiách by z našej strany nemohlo byť ani reči. Už vidím tie hejty od poniektorých z vás, tak sa kroťte, veď o nič nejde, berte blog s úsmevom, tie časy sú už preč. A napíšte, aké ste mali skúsenosti s Rusmi vy. Ak ste teda nejaké mali.