ariana

Dva dni v roku- 6. a 9. august- sú dňami národného smútku a vyvolávajú v mnohých Japoncoch pocity hrôzy, desu, bolesti. Otázka, či USA museli použiť atómové bomby, patrí medzi najdiskutovanejšie témy moderných vojenských dejín. Tí, ktorí si myslia, že boli nevyhnutné, argumentujú, že plánovaná invázia na japonské ostrovy by stála státisíce amerických a milióny japonských životov. Ďalším argumentom je zákaz vzdať sa, ktorý uplatňovala japonská armáda a do boja plánovala zapojiť aj civilné obyvateľstvo. Barbarstvo poniektorí ospravedlňujú aj tým, že atómové útoky prinútili cisára Hirohita k bezpodmienečnej kapitulácii už 15. augusta.

Tí, ktorí si myslia, že išlo o zločin, tvrdia, že nasadenie jadrových zbraní malo skôr politický než vojenský charakter. Japonsko bolo na pokraji kolapsu, krajina čelila masívnemu námornému bloku, nedostatku surovín a bombardovaniu, ktoré už predtým zničilo desiatky miest. Takisto existuje názor, že USA chceli ukončiť vojnu skôr, ako si ZSSR stihne nárokovať územia v Ázii, a zároveň demonštrovať svetu svoju technologickú prevahu.

Napriek tomu podľa mňa tu niet o čom debatovať. Myslím si, že aj tým, ktorí neveria v existenciu duše, no majú svedomie, je jasné, že ide o zločin proti ľudskosti. Atómovky nielenže zabili okamžite 150 000 až 246 000 ľudí, no ich následky boli hrozné a pretrvávali dlho. Určite vieme, že zo strany USA išlo o demonštráciu sily a moci pred celým svetom.

Mocní tohto sveta sú zločinci, lebo ak začnú útok, musia si byť vedomí toho, že za obeť padne veľa nevinných životov. A napriek tomu pokračujú a vedú politiku týmto kruto nehumánnym spôsobom. Práve dnes, keď sa viac ako kedykoľvek predtým nad nami vznáša možnosť použitia jadrových zbraní, by sme si mali uvedomiť, aké posolstvo nám tragédia v Hirošime a Nagasaki zanechala.