ariana

Nový slovenský film v hlavnej úlohe s osvedčeným Milanom Ondríkom spracúva nesmierne ťažkú tému, tému tak hroznú, akej súčasťou by sme sa nechceli stať za žiadnych okolností. Napriek upozorneniam, varovaniam, informovaniu verejnosti sa nájdu každý rok jednotlivci, ktorí zabudnú v lete v rozpálenom aute svoje dieťa alebo psa. A žiaľ, občas sa to stane malým bezbranným tvorom osudné. Jeden z najhorších a najemotívnejších príbehov sa odohral pred pár rokmi aj na Slovensku. Otec zabudol v aute malú dcérku a tá zomrela, otec sa myslím cca do roka pobral na druhý svet za ňou. Zdá sa mi, že mu zlyhalo srdce. Išlo o staršieho pána, ktorý mal dieťa s mladšou partnerkou a bol dosť pracovne vyťažený. Debaty vtedy smerovali aj k tomu, že deti by mali mať skôr mladší ľudia, čo má iste svoje opodstatnenie, ale takýto prípad sa môže stať hocikomu nezávisle na veku. Pamätám sa na vyjadrenie psychológa- ten síce priamo otca neodsúdil, ale vyslovil vetu, že zrejme dieťa pre otca nebolo prioritou, pretože inak by na neho nezabudol a aj počas dňa by si spomenul, čo robí. Jeden z mojich známych sa vyjadril podobne- „neexistuje, že v čase, keď som mal malé deti, by sa mi toto mohlo stať, deti som proste stále chcel mať pri sebe“.

V súvislosti s novým filmom som čítala aj komentár, že takýto otec by si zaslúžil trest smrti. A vôbec- v poslednom čase sa čoraz častejšie začínajú ozývať ľudia, ktorí trest smrti požadujú. Laici i právnici. Vrah, ktorý ubodal pred pár rokmi zdravotnú sestru v Michalovciach, študent, ktorý zavraždil spolužiačku a učiteľku, matky , ktoré zabili svoje malé deti, naposledy mladík, ktorý zo žiarlivosti zabil svoju bývalú tehotnú priateľku. Ani s jedným z týchto netvorov nemáme súcit, iste mi dáte za pravdu.

A predsa… Ja a moja spolublogujúca sme toho názoru, že nijaký človek by sa nemal cítiť povolaný rozhodovať o smrti iného. Preto sudcom skutočne niet čo závidieť. Možno výnimku tvoria beštiálni sadisti, ktorí sa dopustili viacerých vrážd a predstavujú potenciálne nebezpečenstvo pre spoločnosť. Takisto aj teroristi. Tam by trvalá eliminácia mala skutočne svoje opodstatnenie. Cítili by sme sa však bezpečnejšie, ak by náš zákon povoľoval trest smrti? V minulosti sa ľudia chodili pozerať na popravy. Upaľovanie, napichovanie na kôl, rezanie zaživa, lámanie v kolese, štvrtenie, vytrhávanie častí tela, pochovanie zaživa – pri čítaní knihy Beda odsúdeným vám príde až zle. Len človek dokáže vymyslieť niečo tak beštiálne. A predsa tieto kruté tresty v minulosti páchateľov neodradili a zločin prekvital.

Mám však známu, jednu z najmúdrejších žien, aké som v živote stretla a mimoriadne duchovne založenú. A predsa zastáva názor, že len smrťou sa vyrovná karma. A teda že starodávne oko za oko je tým najlepším riešením. Čo si o tom myslíte vy? Vopred ďakujeme za všetky slušné, konštruktívne príspevky.