ariana

Možno by taký život niekomu neprekážal, no hodne ľudí by sa toho desilo. Spiaci had, ktorý sa odrazu zobudí a uštipne na najcitlivejšom mieste. Emil nebol typický žiarlivec, veď to už by vlastne bola diagnóza. Ale zato podozrieval svoju ženu statočne a pamätal si ešte aj záležitosti a detaily, ktoré bežným smrteľníkom unikali. Od mladosti mal na ženy prísne kritériá, na seba pomenej, lebo on bol predsa pán dokonalý. Navonok ale tvrdil, že má takisto pochybnosti , že o všetkom hĺbavo uvažuje. Ľahko vybuchol , ešte ľahšie človeka odpísal. A za vyslovené hlúposti, ktoré mu len nezapadali do jeho predstavy, čo je správne, čo nie. Ak ste nezapadali do jeho spektra, boli ste skrátka dezorientovaný. Ak by neštípal ako jedovatý had, pokojne by ste ho nechali rozjímať si v tej svojej bubline. Jeho manželka rokmi rezignovala. Odstrihla sa citovo , pretože s človekom, ktorý nezabúda aj na malé prehrešky , sa ťažko žije. Hlavne keď vám to v nečakanej situácii aj po roku otrieska o hlavu.

Katka je takisto typom spiaceho hada. Pre maličkosť zavrhne človeka, nech by jej predtým bol akokoľvek sympatický. S Alenou vedľa seba roky sedeli v práci. Boli si blízke a navštevovali sa. Až do čias, kým Katke nezomrel otec. Nič nebolo platné, že Alena neskôr kondolovala, že sa ospravedlnila , lebo z vážnych dôvodov na pohreb nemohla prísť. Veľmi ľutovala svoju neúčasť, že nemohla v ťažkej chvíli podporiť kamarátku. Katka sa s ňou takmer rok nerozprávala a po tom roku , keď ju zobrala na milosť , to už nebolo ono. Katka si stále našla dôvod v nečakanej chvíli podpichnúť . Lebo zrada sa vraj neodpúšťa …

Ľudia, ktorí nevedia odpustiť a zabudnúť, si často myslia, že odpustenie znamená ospravedlniť správanie inej osoby alebo nechať ju bez následkov. V skutočnosti odpustenie neznamená zabúdanie, skôr ide o to, aby sa človek oslobodil od negatívnych pocitov a získal späť kontrolu nad svojimi emóciami. Odpustenie nie je ospravedlnenie, nie je zabudnutie, je to vnútorné rozhodnutie, ktoré človeka oslobodí, aby sa nenechal ovládať minulosťou. Schopnosť odpustiť vám umožňuje zbaviť sa hnevu a horkosti, ktoré škodia vám, nie osobe, ktorá vám ublížila. 

Sú ľudia, ktorí v sebe stále analyzujú aj niekoľko rokov starú záležitosť. A prežívajú všetky pocity tak intenzívne, akoby sa to práve odohrávalo v súčasnom momente. A takto si ľudia ničia svoje životy… Nielenže nám ich na istý čas kedysi pokazili iní, my v tom pokračujeme. Preto je dôležité odpustiť. Odpustenie nás môže zbaviť neviditeľného previazania, ktoré máme s druhým človekom. V niektorých prípadoch je potrebné odpúšťať z bezpečnej vzdialenosti a iba vnútorne. Pri odpustení nezabúdame. Zabudnutie nie je možné a nie je ani vhodné. To, čo vyzerá ako zabudnutie, je vo väčšine prípadov skôr popieranie alebo vytesnenie zranenia. Aj keď si naša vedomá myseľ na zranenie nemusí pamätať, naše telo si ho nejakým spôsobom pamätá. V dôsledku minulých zranení môžeme napríklad prehnane reagovať na zdanlivo nesúvisiace situácie v súčasnosti. Napríklad, keď nás niekto skritizuje, môžeme nečakane vybuchnúť.

Odpúšťanie vytvára priestor na smútenie. Tak je to napríklad pri strate blízkeho človeka. Vtedy cítime obrovský hnev, ktorý je prirodzený. Takisto sa môžeme hnevať na partnera, že nás nepodporil. Môžeme sa hnevať na lekárov, aj na človeka, ktorého sme stratili. Hnev ku smútku patrí. Problémom sa stáva vtedy, keď je neregulovaný, ak ho prežívame veľmi dlho, ak nás ničí. Je dôležité odlíšiť nahromadený hnev a nenávisť zmiešanú so smútkom. Tie spolu s opakovanými myšlienkami na to, čo sa stalo, na človeka, ktorý nám ublížil, tvoria neodpustenie. Neodpustenie signalizuje, že naše telo zažíva pretrvávajúci stres. Hnev nás však môže aj brániť, pomôcť nám stanoviť si hranice alebo upozorniť nás, že ich ktosi prekročil. Neodpustenie sa môže prejavovať aj vo vzťahoch s inými ľuďmi. Napríklad tým, že druhým nedokážeme dostatočne dôverovať, nechceme si ich pustiť k telu. Toto je dôsledok nevyriešeného, nespracovaného zranenia, ktoré sa prenáša do iných vzťahov.

Ak chceme prestať cítiť hnev a odpustiť, musíme sa vedome pre to rozhodnúť. Nie kvôli tomu, že sa bojíme, že napríklad vzťah stratíme. Proces odpúšťania netreba urýchľovať, treba si dovoliť cítiť aj bolestivé emócie. Odpúšťanie a smútenie oslobodí od obrovskej nenávisti, človek cíti veľkú úľavu. Ak nám niekto ublíži, často túžime po pomste. Môže pomsta priniesť zadosťučinenie? Môže si človek povedať, že sa druhému najskôr pomstí a až potom mu bude schopný odpustiť?

Túžba po pomste je prirodzenou reakciou. Je však veľmi dôležité odlíšiť túžbu po pomste a city s tým spojené od samotného činu. Samotný akt pomsty neprináša uzdravovanie. Ale je potrebné emóciu túžby po pomste si odžiť, pretože pod ňou sú skryté napríklad veľká bolesť, veľký smútok, bezmocnosť, frustrácia. Ak ich človek v sebe spracuje, môže prestať mať potrebu pomstu vykonať. Takže sa nemusíme báť, že ak druhému momentálne prajeme, aby zažil čosi rovnako zlé ako my, že sme preto sami zlými ľuďmi. Lebo ak sa nedokážeme nahnevať na druhého, keď máme na hnev právo, môže nastúpiť sebaobviňovanie. A keďže človek si sám ubližovať nechce, nastúpia stratégie na to, aby sme nič necítili. Napríklad napríklad nadmerné užívanie alkoholu, nakupovanie, závislosť od telefónu alebo odpájanie sa od seba, aby sme necítili bolesť. Naopak, pri uzdravovaní, pri odpúšťaní je to o vedomom kontakte s vlastnou bolesťou a s bolestivými emóciami. Zároveň je potrebné, aby nám dal druhý človek záväzok, že to, čo nám urobil, sa už nebude opakovať. Mal by sa úprimne ospravedlniť za svoje správanie a činy. Ak toto všetko robí, môžeme mu postupne dôverovať. Vtedy môže dôjsť k budovaniu dôvery. Celé to je naozaj dlhodobý proces. A ak druhý neuzná, čo urobil, treba sa vrátiť k sebe a pýtať sa, kde si môžem stanoviť hranice, kde si toho človeka pustím a kam ho už nepustím. Ak to vôbec nejde z jeho strany, tak odpúšťanie zrealizujeme z bezpečnej vzdialenosti. Je to o našom vnútornom procese, bez toho, aby sme sa s druhým zmierili.

Ospravedlniť nejaký zlý čin by nám mohlo ešte viac ublížiť. Ak by sme vnímali odpustenie ako ospravedlňovanie zranení, nebolo by v poriadku odpustiť všetko. Ale ak odpustenie vnímame ako náš vnútorný proces uzdravovania, ako niečo, čo je pre nás, nie pre druhého človeka, vtedy je možné odpustiť všetko. Zároveň je aj úplne prirodzené a normálne, keď v danej chvíli nedokážeme odpustiť. Nemusíme sa nútiť do odpúšťania, lebo by sa to mohlo negatívne prejaviť niekde inde. Niekedy potrebujeme dlhší čas alebo sa potrebujeme viac nahnevať. Stáva sa totiž, že sa človek hnevať nedokáže, a je liečivé už len to, že hnev začne cítiť. Pretože ak sa nedokážem hnevať na druhého, môžem sa hnevať na seba. A to môže byť ešte zraňujúcejšie. Na seba vieme byť veľmi krutí. Môže sa to prejavovať v rôznych oblastiach, veľmi často vo vzťahovej oblasti. Človek si niečo vyčíta, obviňuje sa, hnevá sa na seba za rôzne zranenia, ktoré spôsobil, aj keď nechcel. Alebo to môže byť o jeho vnútorných nespracovaných záležitostiach, ktoré nechce prenášať, ale prenáša na druhého človeka.

Pocit viny sa spája aj s témou smútenia. Človek si napríklad vyčíta, čo povedal alebo nepovedal druhému, prípadne čo urobil alebo neurobil. Človek môže mať pocit viny aj z toho, že sa v živote posúva ďalej, že sa teší. Aj z tohto sa v smútení obviňujeme. Naše činy nemusia byť vždy správne, ale my sme stále hodní lásky, hodní prijatia. Odpúšťanie sebe by malo byť vždy prepojené s tým, že sa snažíme napraviť chybu, ak je objektívna.