ariana

Veľké rodinné tajomstvá… môžu priniesť milé prekvapenie, ale aj skazu. Čím viac sa bojíme pozrieť pravde do očí a priznať ju hlavne pred sebou, tým viac sa zamotávame do bludného kruhu, z ktorého niet východiska. Vo filme Bratia sa špičkový vojak, milujúci manžel a skvelý otec zúčastní akcie v Afganistane. Rodina dostane správu o jeho smrti, no on sa po čase vracia domov. Z pohodového pokojného človeka sa stáva paranoik, ktorý podozrieva svoju ženu, stáva sa brutálny aj voči vlastným deťom. Každý vie, že v zajatí ho mučili, no nikto netuší, aké hrozné tajomstvo tento človek skrýva. V zajatí ho donútili ubiť tyčou svojho kamaráta a podriadeného, aby si zachránil vlastný život.

To je film, ale pokojne mohlo ísť aj o reálny príbeh. Tie skutočné môžu byť takisto desivé. Hoci samozrejme vojnovým môže máločo konkurovať. Jurajovi sa narodilo postihnuté dieťa. Žil s krásnou ženou, mal isté postavenia, bol verejnosti na očiach. Nemohol si predsa priznať, že na príčine môže byť jeho poškodený gén. Namiesto toho obvinil partnerku, že za rodinné nešťastie môže ona, lebo v tehotenstve fajčila. Dieťa skončilo v ústave, rozviedol sa a po rokoch sa o tejto nešťastnej epizóde dozvedela náhodne jeho súčasná partnerka, s ktorou nemohli mať deti.

Jano miloval svoju ženu, bol by jej zniesol aj modré z neba, no nevedel čítať signály, ktoré vysielajú ženy, ak sú nešťastné alebo nemilujú svojho partnera. On bol pohltený prácou, pokusy o debatu na tému ich vzťahu zľahčoval, pretože podľa neho bolo všetko v poriadku. Rodinu predsa finančne zabezpečil. Keď sa napokon manželka v depresii zrútila, v zlosti mu vykričala, že deti nie sú jeho, lebo ho dlhodobo podvádzala. Genetické testy boli k Janovi milosrdnejšie- jednému z detí je predsa len biologickým otcom.

Máriin príbeh je príbehom zo starých čias, je príbehom o nepeknom dievčati, ktoré chceli rodičia vydať. Lebo založiť si rodinu, tým sa v minulosti meral úspech ženy. Budúceho ženícha videla raz v živote na akýchsi oslavách, bol tichý a pokorný , z chudobnej rodiny. Máriin otec si ho do rodiny povedané po lopate kúpil. Žili ako tak, no ona viedla dvojaký život. Verejným tajomstvom boli jej omnoho starší milenci, ktorí jej pomáhali v pracovnej kariére. Nakoniec spreneverila obecné peniaze a rodinu opustila.

Elena vyrastala v rodine bez otca, priľnula preto k matke, ktorú si idealizovala a k mužom nadobudla nenávistný a nedôverčivý vzťah. Tak zúfalo túžila po rodine, že si vytipovala muža, ktorého jej odporúčala matka, a hoci do neho nebola zamilovaná, požiadala ho o ruku. Vzali sa, mali deti. Nič jej nechýbalo a hlavne bola dirigentom v rodine. Vždy podceňovala mužov, takže si neuvedomila, že manžel cíti, že ho úprimne nemilovala. Nečudo, že ju podviedol. Po rozvode sa venovala deťom a hľadaniu lásky. Nenašla ju a aj deti ju odvrhli. Začala obviňovať všetkých okolo, len nie samu seba. Nepriznala si chyby vo výchove, že deti nemohli ako malé ani plakať, lebo to považovala za slabosť. Stále si o sebe namýšľa, že je výnimočná a citlivá, pritom je len nevyrovnaná a povýšenecká.

Obávame sa pozrieť pravde do očí a čosi si nahovárame. Človek sa nedokáže sám osebe charakterizovať úplne dokonale a objektívne, hoci má k dispozícii informácie, ktoré nikto iný nevidí. Sebareflexia má totiž svoje prirodzené psychologické limity a skreslenia. Aby bola charakteristika presná, najlepšie funguje kombinácia vlastného pohľadu a spätnej väzby od okolia. My síce poznáme svoje motívy, vieme, prečo sme niečo urobili, aj keď to navonok vyzeralo inak. Poznáme svoje tajné sny, strachy a hodnoty. Vieme, čím všetkým sme si v živote prešli a ako nás to formovalo. Ale sú tu dôvody, pre ktoré sa nevieme vidieť objektívne. Nevidíme svoje vlastné správanie z vonkajšej perspektívy (napr. tón hlasu, reč tela, skryté zlozvyky). Podvedome ospravedlňujeme svoje chyby a neúspechy zvaľujeme na okolnosti, zatiaľ čo úspechy pripisujeme iba sebe. Chceme vidieť sami seba v lepšom svetle, preto sa často opisujeme takí, akí by sme chceli byť a nie takí, akí reálne sme. Akí naozaj sme? Aby sme to vedeli, musíme sa pozerať do zrkadla a najlepším zrkadlom je náš partner. Ak chceme rásť, musíme mať pri sebe človeka nie akého chceme, ale akého potrebujeme. Musíme vnímať, ako nás vidia najbližší , ako hodnotia naše slabé a silné stránky. Sme syntézou toho, čo si o sebe myslíme a čo si o nás myslia iní.