ariana

Na nedávnom stretnutí po rokoch so spolužiakmi zo strednej školy sa konali mnohé prekvapenia. Nešlo ani tak o výzor prítomných. Takmer všetkých nebol problém hneď spoznať, niektorí prekvapili milo, boli tam ženy, ktorým zub času neublížil a možno naopak, niektorým ešte aj pridal na pôvabe a elegancii. A boli aj takí, pod výzor ktorých sa podpísali choroby alebo zlá životospráva. Debatovalo sa o všeličom. Väčšinou samozrejme o našich osudoch a životných cestách. Dvaja spolužiaci už nie sú na tomto svete. A mnohí majú úspešne naštartované kariéry. Siedmi žijú v zahraničí. Neprišla spolužiačka, ktorá sa odsťahovala do Kanady a na ktorú som sa najviac tešila. Z tých zahraničných traja našli životné šťastie v Čechách , jeden v Nemecku. O politike ako takej nebola reč, veď načo si kaziť stretnutie? Ale predsa „nemecký“ spolužiak vravel, že mal tú česť stretnúť sa so ženou, ktorá bola obvinená za to, že muža, ktorý sa identifikuje ako žena, nazvala mužom. Mala mu vraj povedať, že je žena s penisom. Iná spolužiačka robí výstavy v Bratislave a pohybuje sa v umeleckých kruhoch. Zúčastnila sa protestu, keď Kristián Šmelko vytvoril dielo, ktoré zobrazuje muža otočeného zadkom, v ktorom má zapichnutý dvojkríž, štátny symbol Slovenskej republiky. Na druhej strane však obdivovala výstavu umeleckých diel v Budapešti. Tam boli ukázané diela autorov, ktorých tvorba „vyrušuje“ ministerku Šimkovičovú, hoci ide o diela nespornej umeleckej kvality. Priestor pre nezávislú kultúru je na Slovensku narúšaný, Maďarom však neprekážalo vidieť ženské torzo počmárané intímnymi odkazmi, sochu nahého muža, ktorého drvia dve ostré zubaté hrany alebo video ženy s nahými prsami ako reklamu na škatuľové mlieko, ktoré autor rozhádzal po zemi.

A naši potomkovia? Nekonalo sa prekvapenie a ani veľký šok z toho, že takmer všetci žijú v zahraničí. Deti takmer všetkých mojich spolužiakov sa rozpŕchli po svete. Neodohnala ich politická situácia skôr tá ekonomická. Môže síce súvisieť s politickou, no úprimne- Slováci aj v minulosti v hojnom počte odchádzali preč. Nečudo, lákajú ich lepšie príležitosti pre profesný rast. Ak mladí cítia šancu, nech idú, hoci rodičov to bolí, aj keď ich šťastiu brániť nechcú. Dcéra jedného spolužiaka žije v Škótsku, vedie tam tanečnú školu. Jej muž je Arab. Zvlášť som sa na neho pýtala, no spolužiak si zaťa nevedel vynachváliť.

Fajn stretnutie. Aj tak mi však z neho ostalo v kútiku duše smutno. Možno to bolo tým, že človek si uvedomí, ako plynie čas, možno v tom smútku bol aj strach, z toho, kde sú a čo bude s našimi deťmi vo svete, ktorý už nie je taký bezpečný, ako bol v minulosti. A nato ma potešili šarvanci. Na druhý deň si vykračujem po ulici a oproti mne chlapci na bicykloch, v ruke držali slovenské vlajky, hokejky a kričali: Slovensko! Títo ešte v čosi veria, v čosi dúfajú. Ešte sa dokážu tešiť a nadchnúť aj pre našu malú krajinu. Len či aj oni raz neodídu…